Slovensko sa zmieta vo vlnách nenávisti. Rómovia, gejovia a lesby, utečenci. Dlho som veril, že toľko nenávisti musí nevyhnutne vyvolať protivlnu lásky alebo hodnôt slobody, rovnosti a solidarity alebo aspoň čohosi nezreteľne pozitívneho. Nestalo sa. Pravidelne sa stretávať s kamarátmi a známymi je síce prínosné pre sociálne väzby, ale na zmenu je to ohromne málo. Hľadiac do zástupov mojej generácie pociťujem len skepsu. Ideály a utópie sú out. Like ani share však nestačí.

Voľby sa blížia a v troskách ideálov demokracie sa strach ukazuje ako najefektívnejšia forma upevňovania moci. K voľbám však nepôjdeme. Nepozbierame ani posledné zvyšky dôstojnosti, aby sme vytlačili od kormidla lúzrov bažiacich po moci. Asi nevieme ako na to. A nikto nám to nikdy nepovedal. Zostávame paralyzovaní strachom, vylievame si mindráky na internetových diskusiách, pochody a protesty frustrovaných holohlavých chlapcov ochromujú aj to posledné, čo z tej našej protoobčianskej spoločnosti na Slovensku pretrvalo.

Minulý týždeň som bol súčasťou festivalu Ľudia z rodu Rómov. Skvelý program, skvelí ľudia. Napriek tomu to prehlušila tragédia v Polomke. Jeden hrozný čin, spáchaný zlým človekom odsúdil zase raz definitívne všetkých Rómov. Aj tých, čo sa ešte len narodia.  Umne to opätovne využil neofašista Kotleba /a ostatní politici sa držia len v tesnom závese za ním/, ktorý plachtí vo vetre nenávisti znamenite. Strach stačí. Skutočné výsledky nie sú podstatné. Stačí jednoznačné a definitívne označenie skupiny, ktorá môže za naše posrané životy. Slovenská spoločnosť dokazuje, že nepotrebuje napredovať. Veľmi rád sa uspokojí s vedomím, že za to zlé môžu tí druhí. Tí, čo nie sú ako my.

Ani tých 71 utečencov nebolo ako my. A preto schvaľujeme ich smrť. Dobre im tak. Nás taká smrť nečaká, no zdá sa, že celkom veľké šance máme skapať od nenávisti.  A pred tým sa budeme poriadne báť a riadne nenávidieť, lebo toto je naša krajina, v ktorej do kruhov empatie patria len „normálni“ ľudia.

Stojíme pred priepasťou naplnenou nenávisťou a strachom. Máme holé ruky. A jediným prekvapením by bolo, keby sme to ustáli. Kedysi minulý rok som napísal, že je „potreba prelamovať ticho tak, ako aj konať dobro a v rozličných variantoch sa usilovať o autentické napĺňanie lásky k blížnemu stále aktuálnou misiou“, ale dnes ma čoraz viac slovenská spoločnosť presviedča o tom, že podobné žvásty sú len mokrým snom idealizmu a optimizmu.  Pochody, protesty či, internetové diskusie sú už obsadené. Neoľudáci sú tu. Držme sa!

Článok bol zverejnený aj na portáli jetotak.sk

Radoslav Sloboda

Autor nekandiduje do žiadnych volieb a nie je členom žiadnej politickej strany. Vníma sám seba ako občianskeho aktivistu. Pracuje v 3. sektore a nemá rád niktošov, ale živí v sebe nádej, že vývoj krepánstva do niktoštva je proces, ktorý spoločným občianskym úsilím môže nahradiť trvalá alebo minimálne dlhodobá uvedomelosť.